Je omylom domnievať sa, že náš vzťah k zvieratám nemá mať morálne aspekty alebo že k zvieratám nemáme žiadne záväzky - to dokazuje neotesanosť a barbarstvo. Súcit k zvieratám je tak silne zviazaný s dobrotou charakteru, že je možné tvrdiť, že kto je krutý k zvieratám, ten nemôže byť dobrým človekom.
Schopenhauer
Regionálne centrum Slobody zvierat Topoľčany nemá vlastný útulok. Mesto doteraz na jeho prevádzku a výstavbu nevyčlenilo peniaze. Je to niekoľko miliónová investícia, ktorá je pre mesto zatiaľ nereálna a RC Slobody zvierat Topoľčany na výstavbu útulku nemá dostatok financií.
V meste Topoľčany existuje iba karanténna stanica, ktorú prevádzkuje firma Schwarz Eko za mestské peniaze. Karanténna stanica je postavená na pozemku mesta a skladá sa z 5-tich kotercov (nie vždy tomu bolo tak - bolo ich pôvodne menej).
Tu pes pôvodne strávil 21 dní (tak ako to prikazuje zákon) a po tejto dobe bol odborne utratený. Tu sa končila životná púť mnohých nechcených šteniat, vyhodených ale aj iba zabehnutých psíkov, ktorí chceli žiť. Ak si niekto psíka chcel adoptovať, musel počkať 21 dní a mestu zaplatiť za každý deň pobytu zvieraťa v karanténe pôvodne 17,-Sk.
Takmer nikto ani nevedel, že takéto zariadenie v meste existuje. Takmer každý pes bol utratený. Výnimkou boli psi, ktorích si pôvodný majiteľ náhodou našiel.
Náhoda chcela, aby sme v lete 2006 pri ceste na okraji mesta uvideli zrazenú sučku kríženca. Zavolali sme známemu mestskému policajtovi, aby niečo urobili. Spolu s mestskou políciou sme sa dostali do areálu spomínanej firmy a prvýkrát sme navštívili karanténu. Tu nás upovedomili, že sučka bude okamžite utratená, na nohu vôbec nestúpala kvôli poraneniu, takže tu nemala šancu prežiť 21 dní. Takto chceli ukončiť jej trápenie. Tieto slová nám stačili na to, aby sme ju okamžite naložili späť do auta a začali sme obvolávať veterinára a útulky. Ako prvý sme na internete našli útulok v Dubnici nad Váhom, kde nám však fenku vziať nemohli. Ďalší telefonát smeroval do útulku do Nitry. Milá slečna (Evka), ktorá nám telefón zdvihla nám so samozrejmosťou oznámila, že sučku môžeme ihneď priviezť. Boli sme absolútne prekvapení prístupom týchto ľudí. Po dlhom rozhovore a našich opisoch karantény a jej fungovania nám slečna navrhla možnosť záchrany psíkov z karantény. Ak by sme boli ochotní psíkov dopraviť do Nitry, každého príjmu. Nasledovalo vymýšľanie plánov, nekonečné behanie po úradoch, vybavovačky...V tomto období nám veľmi pomohol skvelý človek, ktorý dnes ide vlastnou cestou - Ivan Lisý. Každý z nás vtedy prišiel na to, že cesta do Nitry nebude ľahká a že to bude už iba čerešnička na torte nášho každého pokusu o záchranu psa. K psom sa nebolo možné dostať. Napriek tomu že sme mestu ponúkli pomoc, chceli sme ušetriť mestské peniaze, ktoré sa každý mesiac dávali za eutanázie a kafilérky. Nemalé peniaze, ktoré išli mimochodom z vreciek nás všetkých, sme každý mesiac dávali iba za odkúpenie psov od mesta. Kde máte ešte benzín a fakt, že sme to robili na úkor svojho voľného času. Každý z nás má totiž vlastné zamestnanie a do dnešného dňa (a teraz vyvrátime názor väčšiny ľudí) sme nemali z tohoto rozhodnutia žiadne výhody ani iný zisk! Našťastie do roku 2007 sme vstupovali aspoň s čiastočným optimizmom. Mesto nám od 1.1.2007 odpustilo poplatky za psov. To sme však stále nevedeli aké polená nám ešte hodia pod nohy. Po čase sme začali zisťovať, že vakcinácia psov je nedostatočná a že aj my vstupujeme pri každom prevoze psa do velkého rizika. Začali hynúť šteňatá na parvovirózu a parvovirózy nie a nie zbaviť sa. Útulok v Nitre sme dostali do velkých problémov - hlavne finančných, liečbu šteniat ktoré boli v Topoľčanoch nakazené platili zo svojich zdrojov...Nikdy nám však nepovedali že psa nám nevezmú. Aj keď boli preplnení.
Za toto obdobie si zaslúžia skutočne Nobelovú cenu...
V roku 2007 sme zažili všeličo. Boli príhody, na ktoré chceme zabudnúť.
To čo robíme totiž nie každý pochopil. Nie každý pochopil, že keď chcete pomôcť, nečakáte ďakujem. Že čas, ktorý sme venovali pomoci psom sa zaplatiť nedá - bol to totiž čas niekedy medzi odchodom zo zamestnania a ľahnutím do postele. Nemali sme čas na vlastných psov, dokonca aj cez Vianoce sme robili odchyt a naháňali sme psov po poli.
Nie vždy nám stačili sily, nie vždy nám stačia nervy...
V roku 2007 sme skutočne zažili všeličo.
Objavili sme aj Peťku Pazallovú (respektíve ona nás - za čo jej ďakujeme),
ktorá má ešte stále neuveriteľne veľa síl a optimizmu :o))) napriek tomu všetkému čo z nás ľudia robia...
Taktiež sme vyzbierali pár tisícok, ktoré potešili psíkov v Nitre v období najväčšej finančnej núdze a vďaka peniažkom od dobrých ľudí sme kompletne zavakcinovali aj zopár šteniat, pre ktoré je vakcinácia životne dôležitá.
Aspoň takto sme sa snažili pomôcť útulku v Nitre, ktorý pomáha Topoľčanom mnohonásobne viac...
A rozpočet mesta na rok 2008: ani jeden z našich návrhov neprešiel...Chceli sme aby Topoľčany patrili medzi mestá, ktoré sa s otázkou túlavých psov vedia vysporiadať a na náklady mesta aj z daní za psov prevážajú kompletne vakcinovaných psov do útulkov na autách mestskej polície...Nám neprešla ani len kompletná vakcinácia...
Ďakujeme ľuďom, ktorí pochopili o čo nám ide, za podporu a pomoc. A tým, čo nepochopili ďakujeme, že tvoria tú druhú časť obyvateľov SR - tú menej inteligentnú...Až na to, že by nás nemuseli kontaktovať a zaťažovať nás s hlúposťami...
Nám nejde o ľudí, ale o psov.
Ďakujeme!
Katarína Merašická
Marcela Hanesová
slobodazvierat.to@gmail.com
